#71 Tma

Dávaj si pozor na to, čo si želáš. Mohlo by sa ti to aj splniť. V takomto duchu sa nesie tento blog. Jednou z funkcií v teikeki je možnosť zapísať si svoje nápady, ktoré ťa napadnú práve z dôvodu aby si na ne nezabudol. A presne to sa stalo aj mne. Jedným z prvých ktoré som si poznačil bolo to, že som si chcel vyskúšať absolvovať pobyt v tme. Aspoň 7 nocí. A nakoľko teikeki nie je zatiaľ užívateľsky veľmi prívetivé, sám som ho veľmi nepoužíval. Nápady však zostali zapísané.

Po istom čase, ako sa vraví, zíde z očí - zíde z mysle, a tak sa aj stalo. Úplne som na to zabudol. Ale nechce sa mi veriť, že som to úplne vypustil, pretože približne po dvoch rokoch žitia, prečítaných mnohých knihách a nadobudnutých nových životných skúsenostiach ma to znovu začalo lákať. Omnoho intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým. Vyplynulo to z mojej životnej situácie. Asi to tak naozaj malo byť. A tak padlo rozhodnutie, že sa do toho vrhnem a vyskúšam si to na vlastnej koži.

Niekedy v marci som začal hľadať viac informácií. Kde sa to dá absolvovať, a čo ma čaká. Sem tam nejaký článok o skúsenostiach a taká klasika potreba zistiť trochu viac informácií z viacerých zdrojov. Vyberiem si termín a ide sa na vec. Tu som však veľmi rýchlo narazil na prvú prekážku. Termíny boli takmer všade rezervované s veľkým predstihom. A tie čo zostali mi moc nevyhovovali. Tak som znovu od toho dočasne upustil, veď ak to bude mať prísť tak to príde. Nechám tomu voľný priebeh. 

A ono to naozaj prišlo. Počas letných prázdnin mi tento nápad znovu vnikol do hlavy a skúsil som si pozrieť, či sa niekde niečo náhodou nezmenilo. A čuduj sa svet, zmenilo. Jeden termín sa objavil v relatívne blízkej budúcnosti. Bolo treba reagovať rýchlo, pretože evidentne je o voľné termíny veľký záujem. Druhý septembrový týždeň. Super to už budú aj deti chodiť do školy, takže to bude komplikované pre celú rodinu nie iba pre mňa. Počkať ale čo firma a zákazníci? Všetky maily, telefonáty, cenové ponuky, grafiky, e-shop a všetko okolo toho? STOP! Kedy, ak nie teraz? Túto výzvu beriem. Teraz, nie potom. Veď koniec koncov aj to je jeden z dôvodov prečo ma tá tma tak veľmi lákala. Mať na chvíľu pokoj, aký sa v bežnom režime nedá nikde nájsť. 

Nastal deň nie D ale T. Dnes konečne spoznám čierno-čiernu tmu. A možno aj samého seba. Obavy sú na mieste ale pripravil som sa svedomito. Všetko si nechávam na poslednú chvíľu. Cesta ubehla rýchlo a podvečer som sa dostavil na miesto. Opúšťam komfort auta a vydám sa smerom do lesa. Moc toho so sebou nemám, načo aj? Veď spať budem mať kde, jesť budem mať čo, o základné životné potreby budem mať postarané tak čo viac mi treba?

Po príchode som ihneď pocítil dobrú energiu toho miesta. Slnko sa už pomaly poberalo za horizont a na mieste začínalo byť viac a viac šero. Poobzeral som si priestor môjho budúceho dočasného bývania  a po šálke dobrého čaju prišiel môj čas. Odovzdal som telefón, a môj pobyt sa mohol začať. Dvere sa zavreli a nastala TMA. V mysli som si ešte stihol vybaviť festivalovú klasiku pôvodne z filmu RRRrrrr!!! „Začína noc!“ -  „Drž hubu!“ a s úsmevom som sa začal prehmatávať po miestnosti.

Zorientoval som sa rýchlo, priestor bol naozaj skromný. Nemohol som si zvyknúť na takúto tmu. Otvorené oči, zavreté oči, stále to isté, veľmi zvláštny pocit mať otvorené oči a vidieť dokopy nič. Vôbec nič. A prišiel vytúžený pokoj a ticho. Asi tak na pol hodinku, potom sa ozvalo bzučanie. Jasné to sa dalo čakať ale až takto rýchlo?

To bolo asi to prvé čo ma napadlo, keď som sa rozhodol pre tmu. Ako to bude so strachom? Čo ak sa niečoho začnem báť? Ako to budem riešiť? Ujdem? Vydržím? Stane sa mi niečo s čím nepočítam? Začalo sa mi vynárať mnoho otáznikov, no odpovede žiadne. Nakoniec som sa snažil naladiť sa na stav, v ktorom prijmem to, čo príde. Nech už je to čokoľvek, nikdy sa nedokážem prichystať na všetky možné alternatívy. 

Týmto spôsobom som dostal svoju myseľ do povedzme, že, slobodnejšieho stavu. Odpútal som sa od vymýšľania rôznych temných scenárov a snažil som sa sústrediť na prítomné momenty. Ak sa bude niečo diať potom to budem riešiť. Teraz je to však zbytočné. Iba by mi to bolo na príťaž. A tak sa môj strach na najbližšej výhybke odo mňa oddelil a začal sa mi vzďaľovať. Ako dobre. Vnútorný pokoj mi začal napovedať, že toto rozhodnutie bolo správne. Túto výhybku odvtedy používam častejšie.

Avšak v tme prišli aj momenty, kedy sa strach stal veľmi intenzívnym a začal sa vkrádať do mojej hlavy. Prvú noc som spal iba tak na jedno oko, nakoľko som sa stále zobúdzal na všelijaké zvuky, bzučanie, a pod. Aj napriek tme akú som dovtedy nezažil som sa cítil bezpečne, no hlava si išla aj tak svoje a ponúkala mi na výber zo všelijakých “príjemných” scenárov a možností. Najhorším momentom však bol jeden konkrétny, ráno po tretej noci. 

Po privítaní nového dňa som sa ocitol v relaxačnej polohe na posteli a náhle som začul intenzívny zvuk. Bolo to akési škrabanie ako keď sa nejaký hlodavec snaží dostať do malého priestoru, kam sa ledva zmestí. Naozaj veľmi usilovne škriabal a zo zvukov som usúdil, že sa postupne prediera vpred. Bol taký vytrvalý, že po chvíli som mu normálne začal držať palce. Poď, ideš, zaber! Ibaže v tom som si uvedomil, že ak sa mu to podarí, tak sa dostane asi ku mne. A to bol moment v ktorom som tak precitol, že aj v úplnej tme som zbledol a  uvidel som si svoje ruky celé biele. 

Nemohol som ďalej vydržať tú neistotu a tak som sa rozhodol konať. Vstal som z postele a išiel som pobúchať päsťou po stene a na dvere, približne v miestach, kde som si myslel, že sa môže tvor nachádzať. Pomohlo to. Zvuk ustal a odvtedy som ho tam už nepočul. Takže svoj problém som našťastie vyriešil tým, že som bol aktívny a nezostal som pasívne a v zovretí strachu počúvať čo sa bude diať. Osobne to beriem ako veľmi dobré ponaučenie.

Okrem strachov týkajúcich sa fyzickej roviny, ktoré sa dajú veľmi ľahko eliminovať, existujú však aj také v tej psychickej rovine. Vydržať sám so sebou bez možnosti zamestnať sa napr čítaním, behom, prácou, telefónom, alebo doplň si podľa seba, čím si vypĺňaš čas ty. Jednoducho zostať sám so sebou a nemať kam ujsť. Nie však na 20 minút, ani na dve hodiny. Ale na týždeň. Nezbláznim sa? Nezošaliem? Neunudím sa k smrti? Aj z toho môže mať niekto obavy. 

A zažil som ešte jeden strach. Pred očami sa mi po pár dňoch začalo objavovať žlté blikajúce svetlo. Také slabé pulzujúce záblesky. Vnímal som ich viacmenej periférnym videním. Problémom však bolo, že som to vnímal aj pri zavretých očiach. A začalo sa to hýbať. Prechádzalo mi to akoby popred tvár z jednej strany na druhú a zhora nadol. Niekedy zmizlo, niekedy sa objavilo znovu, niekedy som ho videl veľmi matne, niekedy až priamo pred tvárou silnej intenzity. Ako som bol poučený pred začatím pobytu, ak by mi bolo niečo nepríjemné, mám si dať studenú sprchu, vraj to pomáha. Ako otužilec som s tým nemal vôbec problém a zopárkrát som sa išiel zachladiť. Viki, ktorá ma sprevádzala mojím pobytom mi neskôr vysvetlila o čo sa jedná.