Mne sa nechce, ja to nezvládnem.
Sobota ráno. Ešte skôr ako začne zvoniť otravný budík, si hmatom nájdem vedľa seba knihu a začítam sa do textu. Ako čas ubieha, prestávam ho úplne vnímať a ponorím sa do myšlienok autora. V tom ma preruší zvonenie, ktoré som čakal ale aj tak ma istým spôsobom prekvapí. Budík budí. Mňa už nie, ja už som duchom prítomný hodnú chvíľu a vnímam okolitý svet v predstihu pred zbytkom svojej rodiny.Nezvoní však z mojej iniciatívy ale práve kvôli našim deťom. Majú mať hodinu plávania. Teraz v týchto zimných mesiacoch je to pre nich akési náročnejšie vyliezť z teplej postele a ísť do vraj studeného bazéna. A tak sa z niečoho, čo majú tak radi stáva niečo, čo im zrazu vadí a prekáža. Z pohľadu dospelého je to tak jednoduché a očividné avšak pozorovať pri tom deti je naozaj zážitok.
„Mne sa nechce, ja to nezvládnem.“
Odpor.
Tak sa dá jedným slovom zhrnúť to, čo je momentálnym motívom konania.
A tak sa odpor stavia do prvej línie a začína svoju misiu. Nemajme mu to však za zlé, je súčasťou našich životov a je iba na nás ako si s ním poradíme. Myslím si, že to poznáme všetci, no nie každý z nás sa k tomu stavia rovnako. Niekedy vie byť poriadne silným protivníkom, ktorý dá zabrať a inokedy neškodným tajtrlíkom, ktorý akurát tak pobaví no určite neublíži.
Azda nechám svoje deti napospas takému silnému súperovi bez povšimnutia? To určite nie ale taktiež nie je v mojom záujme ich do niečoho nútiť. Improvizujeme a keď už to vyzerá, že odpor začína vyhrávať a malý bojovníci sa pohrávajú s myšlienkou na prehru, napadá ma myšlienka, ktorá v tom momente prichádza veľmi vhod. Vyťahujem teda svoj tromf, a ideme vabank.
Fixy, papier, nožnice.
Narýchlo beriem čistý papier, čiernu a červenú fixu a nožnice. Čas sa kráti a je potrebné konať rýchlo a precízne. S poslednými kúskami pozornosti detí sa na papieri začínajú objavovať čierne písmená. Samozrejme veľké a tlačené, dajú sa deťom jednoduchšie prečítať. Pred čierne písmená sa postavia tie, ktoré si nazveme Odpor a budú odeté v červenom šate. Červená farba je tam úmyselne, vytvára dostatočný kontrast na bielom papieri.
Čo sa s tým všetkým dá robiť? To je otázka pre malých bojovníkov. Ale v tomto prípade aj malé deti vo veku 6 a 8 rokov pochopili, že ak vezmú do svojich rúk nožnice (iniciatívu) a odstrihnú červené písmená (odpor), že sa dá v tomto náročnom boji zvíťaziť. A tak ostrie nožov delí papier, z odporu sa stáva odpad a uplakaná sobota sa pomaly ale isto mení na pekný deň plný úsmevov a radosti v bazéne.
Cvak
Aké by to bolo krásne, keby sa ten odpor dá vždy tak jednoducho prekonať. Už len predstava, že niečo ne-dokážem alebo ne-zvládnem a mám so sebou tie najostrejšie nožnice na svete mi môže pomôcť zneistiť svoje vnútorné presvedčenie o tom, že to naozaj ne-dokážem alebo ne-zvládnem. A to je dobrý začiatok.
Mne osobne s mojím vnútorným odporom mi bola veľmi nápomocná kniha - Válka umění, ktorej autorom je Steven Pressfield.
