Ružové ráno
Hodiny ukazujú 6:30 a po miestnosti sa začínajú rozliezať nepríjemné tóny budíka, ktorý znie z môjho telefónu. Budík však nie je určený pre mňa. Je pre deti. Začína im ráno. A ako každé ráno, mám okrem toho svojho na starosti aj rána svojich detí. Každý deň sa začína rovnako no predsa tak nejak inak. Toto ráno sa nieslo v ružovom odtieni.Čo je to?
Dnes ma upútala jedna vec. Tesne pred odchodom do školy mi padol zrak na nechty mojej dcéry. Sýta ružová farba sa nedala prehliadnuť. Ani tá precízna presnosť maľby. Taká nevinná detská, okrem nechtov aj trochu naviac takmer po prvé kĺby. O techniku nejde, to sa dá naučiť a sám by som to lepšie nedokázal. Ide však o princíp. Načo je toto dobré? A tak pred malou slečnou vyvstala nevinná otázka. Čo je to? Jej zrak zamieril niekam nadol.
Otázku som zopakoval bez akéhokoľvek náznaku výčitky. Odpoveď neprichádzala. Ale po chvíli predsa. „Neviem“. A prečo to tam máš keď nevieš čo je to? „Neviem“. Tak keď nevieš tak to tam byť nemusí. A malé prstíky išli pod vodu. Voda bola však nedostatočným prostriedkom na odstránenie. Tak potom im trochu pomohol aj odlakovač. Prsty s nechtami boli opäť čisté.
Malej princeznej som následne s kľudom Angličana vysvetlil, že na takéto zdobenie má čas. Viem, že sa jej to páči, veď bodaj by nie keď je toho všade tak strašne veľa. Ale podľa môjho názoru deti to naozaj nepotrebujú. No najdôležitejšie čo ma v tej chvíli napadlo bolo dať si pozor na to, aby som nezranil tú malú krehkú bytosť. A tak som sa jej zadíval priamo do očí a povedal, že je pekná taká aká je a nepotrebuje sa nijako vylepšovať. Že ju ľúbim a nemusí zdobiť čo je už aj tak pekné. Ani fixkami, ani lakom ani nijako.
Dohoda
Blížia sa jej narodeniny a tak sme sa dohodli, že pri tejto príležitosti, keď bude mať oslavu, niečo spolu vymyslíme. Dohoda uzavretá a my všetci sme spokojní vyrazili do školy. Bez ozdôb a umelých prikrášlení. V dobrej nálade. Takí akí sme, každé ráno.
