#67 Maratón

Niekedy uprostred marca som si pri svojich ranných behoch všimol jednu pani. Rovnaká diagnóza ako ja. Ráno v uliciach ešte pred východom slnka si to hopsá svojím kľudným tempom vpred. Jedného dňa sme sa míňali a vymenili sme si pohľady spolu s mávnutím rukou. To je pozdrav. Robím to aj na motorke a často sa mi ten pozdrav vráti. Tak aspoň viem, že dotyčná/ý je na nohách resp. na motorke zo svojej vlastnej vôle a preto, že tam chce byť a nie preto, že sa beží niekam vysrať alebo ide na ryby. Takí väčšinou nemajú čas ani pozdraviť :D 

Vtedy ráno som behával svoj pravidelný okruh a teda keď som sa otočil a vydal sa po ceste naspäť po hodnej chvíli som tú pani dobehol. Evidentne som mal omnoho rýchlejšie tempo ako ona. Keď som bol na jej úrovni tak mi to nedalo a prihovoril som sa jej. Prezradila mi, že trénuje na maratón, ktorý sa koná v Maďarsku. Spýtal som sa na to jej veľmi pomalé tempo. Povedala mi peknú myšlienku, že ráno treba ísť pomaly a postupne sa prebúdzať ako všetko naokolo. A že poobede si môžeme do toho aj dupnúť. Vraj niektorí takýmto, ba ešte pomalším tempom odbehnúť aj celý maratón.

Mne v hlave napadla myšlienka, že to musí trvať celý deň. A vyslovil som ju nahlas. Ona súhlasila, že sú aj takí, ktorým to trvá naozaj celý deň. Dôležité je však prísť do cieľa a nie výsledný čas. S tým sa dalo jedine súhlasiť a vzápätí som si priznal, že je to aj môj problém, že nie som na to asi dostatočne trpezlivý a prial by som si mať výsledky takmer vo všetkom k dispozícii skôr. No ešte sa mám stále čo učiť.

Začiatkom mája sme mali s kamarátmi naplánovaný cyklovýlet okolo Balatonu. Stany, spacáky bicykle a pred nami pekná nádielka kilometrov. Spočiatku som bol v tom, že pôjdeme v kľude a tak som sa rozhodol zvoliť si pre tento účel svoj mestský bicykel, ktorý som si obstaral v Nemecku. Stará klasika NSU, tá už niečo pamätá. Do poslednej chvíle som bol naozaj v tom, že aj ostatní pôjdu na iných bicykloch. To sa však v posledných chvíľach zmenilo a ja som stál pred dilemou, či mám ísť na požičanom bicykli na ktorý nie som zvyknutý alebo na svojom. Moja tvrdohlavosť a fakt, že na druhý bicykel by som nemal ako pripevniť svoje veci vrátane stanu a všetkého čo som so sebou mal v pláne vziať ma utvrdili v tom, že som sa rozhodol správne.

V piatok sme sa odviezli autom k Balatonu, vyrazili sme na cestu a po približne 70 kilometroch sme sa rozložili v kempe. V sobotu sme prešli mierne cez 100 km a v nedeľu sme celú trasu dokončili, teda vrátili sme sa na miesto odkiaľ sme vyrazili a odcestovali sme naspäť domov. Našliapal som sa dosýta. A to myslím naozaj dosýta. Môj bicykel nemá totižto prevody. Je tam iba jeden. Takže prakticky som bol stále v zábere. Odpozoroval som si frekvenciu a mojím odhadom som ju mal o 50% vyššiu ako ostatní účastníci cyklovýletu.

Samozrejme bicyklovanie a beh sú dve rozdielne veci. Spomínam to však iba z toho dôvodu, že počas nášho cyklovýletu sa konal veľmi zaujímavý pretek okolo Balatonu. Nedalo sa to nevšimnúť si, keď takmer počas celého nášho výletu sme stretávali a míňali mnoho bežcov a cyklistov so štartovacími číslami. Ultrabalaton. Nedalo mi to a tak som sa počas jednej z našich prestávok pozrel o čo sa jedná. Pretek, ktorý má viacero kategórií, avšak mňa upútali najmä dve veci. Beží sa okolo celého Balatonu (211km) a ako jednotlivec máš na to časový limit 31 hodín. Nemala tá pani na mysli práve tento pretek? Ak ju ešte stretnem, zistím.

Neviem akým iným výrazom vyjadriť to, čo vo mne ten pretek vzbudzoval a vzbudzuje. Rešpekt. Odbehnúť takú porciu kilometrov, to je naozaj obdivuhodné. V hlave sa mi spustilo počítanie. Jeden polmaratón je 21 kilometrov. Tu ich je 211. Takže to je 10 celých polmaratónov. Alebo „iba” 5 celých maratónov. Hodnú chvíľu mi to hlava nebrala. Počty sú jasné ale ako to preboha odbehnúť? Na to musí mať človek už naozaj jednak natrénované fyzicky ale najmä psychicky. Tak dlho vydržať sám so sebou…a nemať možnosť niekam ujsť. Obdivujem všetkých, čo sa na to dajú.

A tak som si túto nedeľu na to spomenul. Aj ja som išiel behať. Plán bol jasný. Mám svoju trasu, kde si dávam polmakarón tak ju len šupnem dvakrát a je vymaľované. Ale nie, je pravda, že som chcel bežať viac ako obvykle ale tentokrát som k tomu pristúpil z omnoho väčšou pokorou ako tomu bývalo doteraz. Pár minút po vybehnutí mi volala žena, že sa blíži búrka. Super ešte som ani nezačal a už mám super výhovorku “keby niečo”. Prispôsobil som sa a vydal som sa opačným smerom ako som mal v pláne aby som sa jej vyhol. Po 25 kilometer to bolo všetko OK. Bežalo sa mi dobre. Potom prišla kríza. Ale tá žiaľ nie a nie prestať. A tak som si na 30-tom kilometri uvedomil, že dnes asi znovu nie je ten deň, kedy sa mi to podarí. 

Jedine, že by som sa hecol a konečne sa prekonal. A tak sa začal boj. Telo fungovalo ďalej ale hlava začala namietať. Bolo zaujímavé pozorovať všetky tie smiešne výhovorky, racionálne zdôvodnenia a sračky, ktorými som sa snažil sám seba oklamať s jediným cieľom. Prestať bežať. A tak som si spomenul na tých čo sme stretali v Maďarsku pri Balatone. Ženy, muži, dokonca sme tam videli aj zopár detí. Tí všetci si zaslúžia rešpekt. A čo ja? Ja si ho nezaslúžim? A za čo prosím ťa môj milý? Že sa chceš na to vysrať? Že povieš A, a urobíš iba B? Že je ti to nepríjemné a tak to radšej vzdáš?

A nevzdal. A nevysral. A neprestal. Síce som sa posledné dva kilometre vliekol ako sopel ale bežať som neprestal. Tentokrát nie. Tentokrát som to dokázal. Pochrúmal som ten makarón, teda maratón celý. Konečne. Už nemusím myslieť na to aké to asi je. Už to viem. A viem aj to, že s pokorou a pomaly ďalej zájdem.