Šport
Rovná cesta. Rýchlosť. Dynamika. Vietor vo vlasoch. No v mojom prípade tie vlasy som si mohol odpustiť, ale pre predstavu to schválne nechám. Športovanie je super.Korčule
Okrem milióna iných športov som sa ako malé dieťa venoval hokeju. Pamätám si ako nás tatko s bráchom brával ráno na zimný štadión. Nikdy sa mi nechcelo vstávať a vždy som sa obliekol až ako posledný. Taký slimáčik. Bolo to v dobe, kedy ráno o šiestej veľa áut nechodilo. V autobuse sa dali kúpiť papierové lístky, ktoré vám vodič odtrhol s klba a podal cez okienko. Čo mi však najviac utkvelo v pamäti bol fakt, že ráno po tme sa dali identifikovať autá podľa svetiel a zvuku motora. Nebol taký výber ako teraz. Vždy sme to s bráchom vedeli rozoznať. Teraz je to nemožné.
Hokej ma samozrejme dlho nebavil, lebo stále sme museli jazdiť okolo stojánkov a priestor pre hru sa nám nedostával. Takže nuda. No a v lete úplná katastrofa, aby hokejsti hrali futbal kdesi na ostrove. Celé zle. A tak som sa na to ako na všetky športy potom vybodol. Brácho nie. Ten zostal hokeju verný dlhšie. Mal na to aj talent ale už vtedy som ako malé dieťa videl a začal chápať ako to chodí. Money talks. Pozná to asi viacero ľudí ale pssst o tom sa nahlas nerozpráva.
Takže hokejista zo mňa nie je ale čo mi však zostalo tak to je schopnosť pohybu na korčuliach. Nepovažujem sa neviem akého borca ale aj dozadu viem ísť. Aj na zem spadnúť. To mám natrénované perfektne. A keďže na ľad sa už tak ľahko nedostanem, ešte na strednej škole som si kúpil korčule kolieskové. Normálne za vlastné peniaze z brigády popri škole. Bauer, hokejová topánka, a cenovka cez 4000 slovenských korún (dobrý kauf, vydržali viac ako 15 rokov). Moja mama mala vtedy výplatu okolo 6500 korún, takže vcelku drahá záležitosť.
Zbohom
Neviem prečo ale nikdy sa mi ich nepodarilo poriadne prispôsobiť mojím nohám. Vždy ale naozaj vždy som mal z nich otlaky. Na vnútornej strane nôh. Také fajné pampúchy. Vždy som ich musel prepichnúť aby sa uvoľnil ten tlak. Neviem prečo ale vždy som s tým počítal, že po korčuľovaní tam budú. Zvykol som si. A po dlhšej dobe som tento mesiac znovu vytiahol svoje korčule, ktoré pamätajú ešte zelené papierové dvadsaťkorunáčky s Pribinom a išiel som ich prevetrať. Nevedel som, že to bude naša spoločná jazda.
Skončilo to ako vždy. Otlaky. Tentokrát som ani netušil, že sa na nich pobavím. Ako som tak na ne pozeral, niečo mi strašne pripomínali. Nevedel som si to k ničomu priradiť. To sa stáva. Avšak zopár dní po mojej jazde som stál niekde v rade a za mňa sa postavila jedna mladá slečna. S takou modernou trendy ozdobou na tvári. A mne to v tom došlo na um. Veď ona má tie pery navreté úplne presne ako mám ja navreté otlaky. Vyzerajú úplne rovnako a už viem prečo sa mi to na ženách nepáči. Tie napichané pery mi pripomínajú moje otlaky. No pobozkal by si otlaky? To sotva.
A tak počas jarného upratovania som svojím storočným korčuliam vzdal hold, poďakoval som im za spoločné kilometre, chrasty na kolenách a lakťoch a legendárne otlaky, ktoré mi vždy vyčaria úsmev na tvári keď zbadám napichané pery a poslal som ich na ich poslednú jazdu. Ich kolieska sa už asi točiť nebudú. Ich posledná jazda bude v kontajnery na zmiešaný odpad. A tak končí moja kariéra korčuliara, nie preto, že by som nechcel jazdiť ale preto, že už nemám na čom.
