#65 Focus

Musíš sa sústrediť. Musíš sa zamerať na jednu činnosť a robiť iba tú jednu. Bla bla bla, ja viem. Je mi to jasné. Viem o tom a súhlasím s tým. No mne to jednoducho nejde. V hlave mi víria neustále myšlienky. Skúšal som dychové cvičenia, meditáciu, proste neviem prečo ale som nezastaviteľný (nevzdávam to však) Aby som bol presnejší, nie ja, ale moja myseľ. Neustále chrlí nové a nové a ďalšie a ďalšie myšlienky, nápady, idei. Je to absolútne neúnosné. Nedokážem sa v pokoji ani vyspať. A zrealizovať všetky sa tiež nedajú. Mám čo robiť s tými ktoré som už začal realizovať. Potrebujem sa sústrediť práve na ne. Ale je to veľmi náročné pre mňa.

Pomáha mi šport, otužovanie a budovanie disciplíny. Žiaľ mám taký pocit, asi to bude strach, že to aj tak stačiť nebude. Ťažko to vysvetliť niekomu, kto to nikdy nezažil. Som neskutočne roztržitý. Napadne ma nejaká vec, ktorú chcem začať robiť a kým s ňou začnem, napadne ma ďalších 60 a po chvíli ani neviem čo som vlastne chcel začať robiť. Písať si to? Opýtaj sa mojej ženy. Mám na svojom stole tisíce popísaných papierov. Poriadok však chýba. Aj keď si ich upracem a urobím v nich “poriadok” netrvá ani tri dni a všetko je naspäť v chaose. O počítači ani nehovorím. Dielňa detto.

Chaos. To je asi najvýstižnejšie slovo pre mňa. Vždy keď niečo začnem tak to má rovnaký priebeh. 5 krokov dopredu a 4 naspäť. Niekedy aj 5 presne na začiatok. A stále dookola. Už som unavený stále začínať od znovu. Neskutočne rád by som sa už niekam posunul. Otáčky sú vysoké. Chcem dať dolu tú ručnú brzdu no stále ju neviem nájsť. No nie preto, že by som to nevedel urobiť, ale ja behom 5 minút dokážem narobiť taký bordel okolo seba, že doslova si stúpam po vercajchu. 

A pritom je mi nad slnko jasné, že každá vec má mať svoje miesto aby sa dal udržať poriadok, potom sa aj lepšie pracuje, no skôr ako ju stihnem odložiť, už mám v ruke ďalšie tri a na ďalšie tri myslím. Trpel som tým aj v práci. Musím byť pod tlakom a pri činnosti, ktorá ma naozaj baví. Iba vtedy sa viem sústrediť inak je to na hovno. Práca kuriéra ma istým spôsobom napĺňala. Ešte som ani nesedel v aute a už mi volalo 10 ľudí. Ten bude tam, ten zase vtedy nemôže, a neustále prepočítavanie trasy v hlave ma dokázalo zamestnať. Aj na úkor jedla a vody.

Ako dieťa som bol v škole veľmi nepozorný. Neschopný sa sústrediť. Vyrušoval som, odvrával a stále som musel mať pripomienky a potrebu zahlásiť nejakú poznámku počas vyučovania. Poznámky a pobyty za dverami boli takmer denná záležitosť. Samozrejme, že sa to odzrkadľovalo na mojom prospechu. Do toho si primiešaj neustály pocit hanby a ostychu a máš zarobený fajn kokteil neschopnosti. Tá hanba ma drží dodnes. Aj keď neviem prečo. Už by nemala.

Pred tabuľou som bol úplne v riti. Aj keď som vedomosti mal a skoro všetko som vedel, nedokázal som zo seba dostať prakticky žiadnu súvislú vetu a neuveriteľný pocit hanby ma vždy úplne zdiskreditoval. Potom prišla rezignácia a keď som mal ísť pred tabuľu, rovno som mávol rukou, že to nemá význam. Ešteže boli tie písomky. Pracovný pohovor? Asi nikdy som žiadny nezvládol, mňa vezmú do práce iba keď zúfalo niekoho potrebujú. 

Ja v mojom veku dávno po tridsiatke som schopný sa červenať. Normálne keď sa necítim vo svojej koži, spustí sa u mňa mechanizmus a vyfarbím sa v lícach. Často skáčem druhým do reči. Nie úmyselne, jednoducho to zo mňa vystrelí. Neustále mám pocit, že ma nikto nechápe a že mi nikto nerozumie. Vidím sa inak. Mimozemšťan z inej planéty. Už viem prečo si tak dobre rozumiem a vychádzam s detmi. S nimi je to iný svet. Bez starostí, stačí byť iba samým sebou.

Úprimný svet bez intríg a falošností. Bez pretvárky a masiek. Nemusím myslieť na to, že ma chce niekto ojebať. Deti sa rady hrajú, púšťajú svoju fantáziu na špacír a je im dobre. Vetu, že sa chovám ako decko, už nepovažujem za urážku, práve naopak. Stále ním som a stále budem. Už sa za to nebudem hanbiť. Nemusím napĺňať niekoho očakávania. Vystačím si aj so svojimi. A tam mi bude najlepšie. Tak to cítim, tak to je. A už to ani nechcem zmeniť, tak ako som to chcel zmeniť doteraz. Nemám o to záujem. Nepotrebujem to. Nerobí ma to horším. Prijímam to.

Čo s tým? To by som aj ja rád vedel. Budem na tom pracovať. Predovšetkým by som mal lepšie spoznať samého seba. Napísal som si na papier - (aké prekvapujúce však?), svoje silné a slabé stránky. Silné si nechám pre seba. S tých slabých vyberiem napr. nepokoj, ostych a hanba, nesústredenosť alebo neschopnosť udržať pozornosť, na to nadväzujúci neporiadok od čoho sa odvíja nedostatok sebavedomia, a ešte zopár maličkostí tak na dve A4. Ale nie, toľko toho zase nemám ale niečo si nechám aj pre seba.

Jednou z vecí, ktoré ma dokážu na určitú chvíľu udržať pri sebe je písanie tohto blogu. Som si vedomý toho, že to nemá ani hlavu ani pätu, že lietam medzi témami ako šarkan v októbrovom vetre, že je tu milión gramatických, štylistických a čo ja viem akých chýb ale to som celý ja. Ako tento blog. Chaos. Chcel by som povedať že je mi to jedno. Ale bola by to lož. A tú som si už zakázal. 

Nie je mi to jedno. Záleží na tom. Záleží mi na mne samom a iba tak dokážem byť lepší pre svoje okolie. Je to jeden z mála spôsobov, kde sa môžem realizovať. Nikoho to nenútim čítať. Pomáha mi to však udržať pozornosť a preto musím pokračovať. Aj vďaka tomu sa musím neustále vzdelávať a zlepšovať. Otváram svoje temné komnaty a čelím ich obsahu. A ak vydržím dostatočne dlho všetko sa zlepší. Malo by sa. Čas ukáže. Verím tomu.

Istým spôsobom je to aj nástroj ako vyventilovať hlavu, keď už ma ani doma nechcú počúvať. Tak mlčím a namiesto rečí potichu píšem. A pohrávam sa s myšlienkou niekomu sa s týmto všetkým zdôveriť. Aby sa mi uľavilo. Nech to pustím zo seba von. A takto budem pokračovať a postupne si budem vyberať zo svojich slabých stránok a robiť všetko preto aby som ich mohol prepísať na druhú stranu. Medzi tie silné. Už teraz viem, že ma tam niekde po ceste čaká ten obávaný, neviditeľný a veľmi silný súper. Odpor. Mňa však nezastaví. Mňa nie.