#68 Dvere do pekla

Pred vstupom do dverí je vraj slušné zaklopať. Aspoň tak mi to bolo vštepené do hlavy a snažím sa toho držať. Samozrejme neklopem vždy a na všetky dvere. Pri niektorých situáciách je to naozaj zbytočné, napr. pri takom supermarkete by som asi naozaj pôsobil veľmi divne ak by som sa snažil pred vstupom zaklopať na dvere. Myslím si, že to ani nemusím ďalej rozpitvávať a každému je jasné čo tým myslím alebo chcem povedať.

Klop klop. Tentokrát to ale nebude na dvere do ktorých sa chystám vstúpiť. Tentokrát to bude sebe samému na čelo. Prečo? Ako memento toho, že aj ja som vedel v chladné a sychravé ráno potiahnuť za kľučku. Avšak na tých nesprávnych dverách. Dverách do pekla. Vtedy som nemal dosť síl tomu odolať. Teraz si už iba prstom klopem na čelo. Aký som bol vtedy hlúpy. A slabý.

Reč je o dverách do herne. Spomínam to preto, lebo aj ja sám som zažíval také chladné a sychravé rána, že som nadránom ťahal kľučku od dverí do herne. Už ich nezažívam. Dúfam, že ani nezažijem. Nemôžem. Nechcem. Dôvodov je veľa. A sú silnejšie ako nutkanie a chtíč, ktorý má vedel vtedy opantať svojou silou. Mal som obrovské šťastie, že sa mi to podarilo dostať pod kontrolu. 

Ten pocit, ktorý sa dostaví po výhre je úžasný. Je opojný a veľmi rýchlo sa dá na neho namotať. A s jedlom rastie chuť. Dávka dopamínu privodí pocit šťastia. A telo si začne pýtať viac. Je to však márne. Je to vopred prehratý boj. Dá sa to vidieť na vlastné oči. To je ten lepší prípad. Ten horší je to zažiť na vlastnej koži. A ešte skúsim, teraz to už musí prísť, veď chýbalo iba toto, už to musí padnúť. Hovno. Jediné čo padne je ľudská dôstojnosť. Padne na dno a padne tvrdo. 

Aj mne sa podarilo spláchnuť behom dvoch dní celú výplatu. A nie jednu. Posilnený alkoholom a v spoločnosti rovnako zmýšľajúcich som si ani nepripadal, že robím niečo zlé. Výčitky prichádzajú vždy až s odstupom času. V tom momente si to človek sám pre seba obháji. Akokoľvek. Bez hanby. Až do takej miery, že je ochotný kvôli riziku obetovať takmer čokoľvek. Peniaze sú iba jeden aspekt. Ešte je tu však vnútorný hlas. A ten nezmizne s poslednou bankovkou v útrobách stroja.

Preto je to také nebezpečné. Vízia instantného zbohatnutia. Ilúzia. Finančne negramotný človek v herni nikdy nezbohatne aj keby práve vyhraj jackpot. Nevie totiž z peniazmi narábať. A tak sa stane to, že to čo tam vyhrá tam naspäť aj vráti. Žiaľ častokrát aj s “úrokom”. Lebo chce viac. Takmer vždy chce viac. Teda aspoň ja som to tak mal. A začne žiť v ilúzii, že aj jemu sa raz podarí zbohatnúť. Nepodarí. V herni nikdy.

Žiaľ je to pravda. Čo sa v mladosti naučíš, akoby si na starobu našiel. Znie to smiešne, že v mojom veku rozprávam o starobe ale v princípe to funguje pre každého rovnako bez rozdielu veku. V mojom prípade som sa to naozaj naučil už v skorom veku. S kamarátmi sme vyrastali v dobe, keď bolo bežné sedieť v krčme na “malinovke” v prítomnosti dospelých. Ako ovládať hrací automat sme vedeli už vo veku 10-12 rokov. A ak ste mali prístup do herne, kde robil niekto z kamarátových rodičov tak vám nič nebránilo “trénovať” s nájdenými desaťkorunáčkami spod automatov. 

Samozrejme, že pre nás chalanov to bolo veľmi lákavé. V dobe keď ste na televízore museli prepínať kanály ručne a počítačov v našom okolí bolo ako šafranu boli hracie automaty pre nás doslova ako magnet. Svietili, blikali, vyhrávali a pútali pozornosť, no a mnoho dospelých pri nich trávilo svoj čas. Takže to muselo byť niečo dobré. No najmagickejšia bola tá mystickosť, že tá mašina ti dokáže vysypať prachy. A keď začali niekomu cinkať desaťkorunáčky viac ako 20 sekúnd všetci spozorneli a nevedeli sa vynadívať na to “bohatstvo”. Vrátane nás detí. A kto by predsa nechcel byť bohatý?

Spomenul som si na túto svoju životnú etapu práve preto, že som to uvidel z druhého brehu. To, čo som písal v úvode som si živo predstavil, keď som ráno pri svojom rutinnom behu zbadal dvoch mojich rovesníkov ako vchádzajú do herne. Ráno o 5:25. Stretli sme sa pohľadom. Cítil som, že v tom momente máme všetci traja niečo spoločné. Mali sme v očiach chtíč. Môj však bol tentokrát iný ako ten ich. Ja som ten ich kedysi zažíval a preto som sa vedel vcítiť do ich kože. Som rád, že už to mám za sebou. 

Ani nie desať minút po tom ako som ich videl vchádzať do herne som ich zbadal znovu. Chalanom chtíč z očí zmizol. V očiach bolo niečo iné. Presne viem čo to bolo. Beznádej a zúfalstvo. Prehra. Nie však v hre ako takej. Ale vo svojom vnútri. A tá bolí omnoho viac ako strata financií. Tie sa dajú zarobiť. Vo vnútri to však treba vybudovať nanovo. To si za prachy nekúpiš. Na to treba chtíč, ktorý mne v to ráno v očiach zostal. A ver mi viem o čom hovorím. Chalanom držím palce aby našli v sebe silu sa tomu vzoprieť. A držím palce každému, kto sa kedy o to pokúsi.