#70 Quo vadis teikeki

Zmením svet k lepšiemu. Naivné myšlienky bývajú najkrajšie. Veľmi živo si pamätám na jeden moment. Stal sa začiatkom roka 2015. Pár dní po tom ako sa nám narodil syn. V jeden nádherný slnečný deň, kedy žiaru zo slnka pretínali žalúzie a púšťali ju do miestnosti po častiach som si ako čerstvý otec užíval prítomnosť svojho malého syna. Iba ja a on. Držal som ho na rukách a nevedel som z neho spustiť oči. Spal. Taký maličký, bezbranný, nevinný živý tvor odkázaný na druhých. A vonku za sklom, taký malý kúsok od nás dvoch sa nachádza obrovský svet, taký nekompromisný a drsný. 

Neviem prečo ale v tom momente na mňa doľahol emočne veľmi ťažký pocit. Vraj chlapi neplačú. Asi som nebol chlap. Alebo za to môžu hormóny, ktoré sa aj u mužov počas takéhoto obdobia dočasne rozladia. No čo ti poviem, kotúľali sa dolu po tvári a skákali dolu na zavinovačku, kde sa premieňali na malé mokré stopy. Nehanbím sa to priznať. Hanbil by som sa keby som to poprieral.

A tak sa zrodila myšlienka, že zmením svet k lepšiemu. Aby naše deti mali k dispozícii svet lepší ako sme ho dostali my. Ale ako toho dosiahnuť? Celý svet sa nedá zmeniť. Ale možno nejaká jeho časť určite áno, čím bude väčšia tým to bude lepšie no určite to nebude hneď. A možno sa toho ani nedožijem ale za pokus to stojí. Ale kde začať? Napríklad vo svojom okolí. Tam vonku za sklom. V tom obrovskom svete. A tak mi začali v hlave ako obvykle víriť najrôznejšie myšlienky, nápady a idey. A jednej z nich som sa chopil. Doslova. Neskutočným spôsobom ma iritoval bordel na uliciach viditeľný najmä po zime. Sneh zakryje všetok bordel, a pohltí každý odpadok. Ale keď sa roztopí, povaha našej spoločnosti sa ukáže v tom pravom svetle. Sme hovädá a prasce. Nevďačné monštrá zahľadené do seba. To je potrebné zmeniť. A preto sa stala sa mojím hnacím motorom.

Naša zmena. Tak sa volal môj prvý projekt. Reálne som začal s tým, že som z okna odfotil priestor pred svojou bytovkou, v ktorej sme v tom čase bývali a potom som to zbehol dolu poupratovať. Vrátil som sa naspäť domov a urobil som takú istú fotku. Zmena. Viditeľná zmena. Neťažil som z toho iba ja ale bola to zmena pre nás všetkých. Veľmi malá ale predsa. A tak som sa snažil pokračovať ďalej. Vyhľadával som miesta v okolí, ktoré boli poriadne znečistené, pred uprataním som si urobil fotku toho priestoru a po uprataní som sa snažil urobil takú istú fotku z toho istého miesta, tak aby bola zachytená viditeľná zmena. Pred a po. 

Jednoduché ako facka, instantná porcia dopamínu z vykonanej práce a výsledok k dispozícii takmer okamžite, stačilo vybehnúť z domu a upratať všadeprítomný bordel. Zopár takýchto výjazdov som urobil vo svojom okolí. Enviro-eko-super projekt, zaregistrovaná doména, vytvorené profily na sociálnych sieťach, pridané prvé príspevky a v hlave vízia kam až to takto dotiahnem. Nápad super, realizácia už nie. Nedostatok trpezlivosti a vytrvalosti urobili svoje. O skúsenostiach to vtedy nebolo. Na začiatku je vždy nula.

Časom som zistil, že samému sa mi do toho akosi nechcelo. Nikto to nevedel oceniť. Mrhal som svojím časom (to som si vtedy sebecky myslel). A očakávať, že ostatní sa do toho pohrnú bez toho aby som to robil aj ja sám bola dosť naivná predstava. A navyše zadarmo, bez nároku na akúkoľvek odmenu. Iba tak pre dobro nás všetkých. To bola ešte naivnejšia. Na sociálnych sieťach som takisto neohúril svojimi amatérskymi zábermi a príspevkami a tak sa vznešená myšlienka namiesto úspechu premenila na niečo úplne iné. Z Našej zmeny sa stal Môj Fail. Zlyhanie na plnej čiare. Fail, ktorý ma naučil, veľmi dôležitú vec. Ak chcem aby ostatní robili to, čo chcem ja, musím ich k tomu motivovať alebo inak povedané inšpirovať. Najlepšie tak, že im sám pôjdem dobrým príkladom, ktorý budú môcť nasledovať. V tomto prípade tomu tak nebolo a preto bol projekt odsúdený na zánik.

Okrem toho aj to, že na to, aby akýkoľvek projekt bol úspešný je nevyhnutná vytrvalosť, ktorá mi vtedy chýbala. Odhodlanie nestačí. Vízia samotná tiež nie. A tak som prvýkrát v živote okúsil na vlastnej koži, čo to znamenajú utopené náklady. Nejde ich vziať späť. Ešte šťastie že ich nebolo až tak veľa.

(P.S. Do tohto obdobia sa datuje moja prvá myšlienka urobiť si svoje vlastné tričko.)

Poznáš tohto pána? Tento výraz je univerzálny pre všetkých, čo radi používajú takú tú výhovorku o tom, že nemajú čas. A mám kedy? Takže Pán Mámkedy je označenie ktoré si vymysleli moja mama s mojou sestrou a používajú ho keď ma nahlas ohovárajú tak aby som to počul ???? - za čo im ďakujem. Trochu sebareflexie neuškodí nikomu.

Spomínam to preto, lebo od prvého projektu, ktorý som posral na plnej čiare, až pokým som nezačal s teikeki prešiel nejaký čas, kedy som sa pomaly ale isto začal zmierovať s tým, že sa na to vykašlem a budem žiť “normálny” život zamestnanca s prislúchajúcimi istotami a pravidelným platom. A tak som nemal čas pracovať na niečom novom. Teda nie v skutočnosti ale iba vo svojej hlave.

Nezabudnem na ten pocit, absolútnej bezúčelnosti, kedy mi môj vlastný život nedával žiadny zmysel. A tak som sa nechal unášať tým čo prišlo. Žiaľ namiesto disciplíny a poriadku sa objavili rázcestia, kedy sa dali urobiť tie správne alebo nesprávne rozhodnutia. A tak lenivosť a komfort zavládli v mojom kráľovstve. Mizéria, ktorú dokážu so sebou priniesť nenechala na seba dlho čakať a tak som za svoje nesprávne rozhodnutia vždy veľmi rýchlo našiel vinníka. Jeden krát to bolo počasie, potom politika, potom peniaze, šťastie, smola, osud atď. stále niečo. Ale nahliadnuť do zrkadla ma nenapadlo. 

A tak namiesto toho aby som menil svet k lepšiemu - na čo som si nevedel nájsť čas, lebo celý svet bol proti mne a ja som žil ako obeť, som iba chátral a upadal na duchu. Ja som si pripadal ako nevinná obeť, ktorá za nič nemôže. Vtedy by mi ten výraz dokonale pasoval. Pán Mankedy nemal čas robiť niečo so sebou. Ale čas vysedávať v krčme pri pol litri piva, fajčiť cigarety jednu za druhou, váľať sa na gauči pred televízorom s nezdravými sračkami, prípadne kŕmiť hrací automat peniazmi tak na to som si záhadne čas a prostriedky vždy našiel. Vskutku zaujímavé však?

Vo vnútri som však stále nebol spokojný sám so sebou. Vedel som, že niečo, no skôr takmer všetko v mojom živote je na hovno. Najlepšia výhovorka - nemôžem toto a tamto pretože mám deti. Sráč na druhú. Vyhovárať sa na vlastné deti. Obhajovať svoju neschopnosť, lenivosť, márnotratnosť tým, že mám deti. Ešte teraz mi je z toho trápne. Celé to malo byť naopak. Práve preto, že mám deti by som mal byť úplne niekto iný. A nie tým kým som bol. Zodpovednosť nikde. Ako by klasik povedal, tak som si nasral do huby až mi hovná po hube stekali. Už vtedy som im mal ísť príkladom. A aj som určite išiel. Ale určite vtedy nebol nasledovaniahodný. Práve naopak. Najhoršia možná verzia.

A tak jeden neskorý večer pár dní pred koncom roka mi môj priateľ ukázal jedno video. To bol zlomový moment. Viem, znie to komicky a smiešne ale pre mňa to bol naozaj zlomový moment. Zasiahlo ma to neskutočným spôsobom. Priamo do srdca, do hlavy, hlboko a intenzívne. Komicky a smiešne som na tom však bol práve ja. To ako som fungoval dovtedy. Potom prišla zmena. Moja zmena. V tom videu bol Arnold Schwarzenegger. Malo názov: Arnold Schwarzenegger 2018 - The speech that broke the internet - Most Inspiring ever. Ja by som ho nazval - The speech that broke myself - literally. 

Rozbil ma Teminátor. Nie rozbil, prepáč za výraz ale on ma rozjebal doslova na milión kusov. Úplne na šrot. To som však vtedy tak veľmi potreboval. To video som odvtedy videl mnohokrát. Nerozumel som úplne všetkému a tak som to počúval stále dokola ako podcast. A zrazu som zistil, že som počul viac a viac. A tak som naskočil na vlnu podobných videí, práve preto aby som si zdokonalil počúvanie angličtiny a bol schopný rozumieť viac. A odvtedy som objavil ďalšie klenoty. Les Brown, Jim Rohn, Gary Vaynerchuck, Tom Bilyeu, Denzel Washington, Chris Do, Vinh Giang, a mnoho ďalších a objavujem ich dodnes. 

Cítil som sa doslova na dne. Bez kúsku sebaúcty, s minimálnym sebavedomím, bez peňazí a chute do života. Rozbitý na milión kusov. Žiadna perspektíva, žiadne vyhliadky do budúcna jednoducho nič. Všetko to, po čom som v živote túžil sa konalo a dialo presne naopak. Proste nič prečo by sa oplatilo pokračovať ďalej. Temné myšlienky sa točili vo víre a naberali na obrátkach. Nevidel som to so sebou moc ružovo. Dokonca ani čiernobielo. Iba čierno. Vzdával som sa. Opúšťal. Ľutoval som sa a trpel. Keď nemáš zmysel prečo ďalej žiť, tak túžiš po tom aby si ďalej už nežil. To je však iba jeden uhol pohľadu na vec. Ale existujú aj iné perspektívy z ktorých sa dá na to pozrieť. 

A tak do hry vstúpila moja kreativita. Ako obvykle pozrel som sa na seba samého inak. Určite nie som sám kto sa cíti tak mizerne, tak na hovno. Musí nás byť viac. A my všetci potrebujeme nejako pomôcť. Nevieme však ako si o ňu požiadať, nevieme na koho sa máme obrátiť, nevieme alebo netušíme kde vobec a s čím máme začať. Hanba, ostych, strach z ľudí, z neznáma, zo seba a odpor, to všetko nám bráni v tom aby sme žili svoje životy naplno tak ako si to zaslúžime. A to je potrebné zmeniť. 

"Ak nemôžeš nájsť zmysel prečo žiť, tak ho už prestaň konečne hľadať. Vytvor si ho."

Na začiatku bola myšlienka vytvoriť portál pre ľudí, niečo ako sociálnu sieť. Tá sieť mala fungovať ako motivačná aplikácia. Klasika, kde si vytvoríš svoj profil, začneš ju používať a prepájaš sa s ľuďmi so spoločnými záujmami. Nič zložité, taká malá appka - teda mini sociálna sieťka, avšak na rozdiel od ostatných sociálnych sietí, ktoré máme dnes k dispozícii to malo pomáhať ľudom s dosahovaním úspechu, ich projektami a snami. To mal byť nosný pilier celého projektu. Nemala slúžiť ako žrút času. Práve naopak. Mala byť inšpiráciou, zadarmo a nikdy nemala slúžiť na niekoho finančné obohatenie. Mala pomáhať ľuďom v ich osobnom rozvoji. Mala byť prínosom a pomocou.

Pomocou pre koho? No predsa pre všetkých ľudí, čo ju potrebujú. Napríklad takým, ktorí sa nedokážu zmieriť s tým, kde sa momentálne nachádzajú. V situácii bez východiska. Aké vznešené však? Malo to však jeden háčik. Podľa seba súdim teba. A tak som vlastne začal vytvárať niečo pre pomoc druhým a pritom som sám tu pomoc potreboval asi najviac. Vždy som si pripadal pre niečo výnimočný. Nikdy som nevedel povedať prečo, iba som to tak jednoducho cítil. Žeby ego? Viem ja?

Cítiť sa výnimočný a byť skutočne výnimočný sú dve rozdielne veci. Na míle od seba vzdialené. Ale nádej, že sa z pocitov časom môže stať realita vie dodať človeku potrebnú silu na to, aby s tým začal niečo robiť. Veľakrát som počul ľudí, že dostali skvelý super nápad. Ale časom zapadol prachom. Prečo? Výborne to opísal môj obľúbený autor Seth Godin vo svoje knihe - Moderné kmene. Spomína, že mnohí z nás by boli radi keby existuje Úrad na schvaľovanie nápadov, ktorý ich posudzuje a požehná tým najlepším. Vrátane mňa.

Ale už mnohokrát som sa v živote presvedčil, že úrady vedia byť naozaj zbytočné.

Sú to miesta, kde sa dajú nájsť nekompetentní ľudia vo funkciách s mocou, s ktorou by určite nemali disponovať a zaobchádzať. Alebo inými slovami sú to miesta, kde sa dá zašiť, mať teplé a isté miestečko, poberať pravidelný plat bez kúsku iniciatívy a čím viac dokážu brániť status quo, tým lepší sú úradníci. Príslušnosť k strane alebo schopnosť prevliecť kabát v správnom okamihu sa tiež cení. Vedomosti a ochota slúžiť a robiť pre ľudí často chýba. Česť výnimkám. Takže moja predstava takéhoto úradu je asi týmto každému jasná. Bol by úplne zbytočný.

A keď neexistuje úrad čo by schvaľoval nápady, tak nám chýba požehnanie a tak skvelé nápady končia na smetisku, pretože nám chýba odhodlanie na ich realizáciu. Ja som to riskol aj bez požehnania a pečiatky. Na hulváta, bez skúseností, financií a stratégie. Chyba.

Odhodlanie mi teda nechýbalo. V mojom prípade mi chýbali financie, pretože v tej dobe s mojím platom, ženou na materskej (samozrejme minimálnej) a zvýšenými výdavkami vďaka prírastkom do rodiny mi mesačne moc toho nezostávalo. Teraz s odstupom času si ani neviem vybaviť ako som to dokázal polátať dohromady aby sme vôbec neskončili na ulici.

Vždy som si bol vedomý toho, že sa dokážem naučiť veľa vecí ale výber mojej školy a následnej práce mi predurčil moju kariérnu (ak sa to tak vôbec dá nazvať) cestu. Dokonca aj z vysokej školy som po prvom stupni odišiel, kvôli tomu aby som mohol pracovať a zarábať peniaze. A tak sa aj stalo a stal som sa lojálnym zamestnancom na viac ako osem rokov. Aká to škoda, že som sa nevenoval programovaniu aplikácií a tvorbe webstránok. Takéto záležitosti som neovládal a úprimne ani som vtedy nemal chuť sa niečomu podobnému venovať. Nevadí, asi to tak malo byť.

Chyba č. 1 Rozhodol som sa teda nájsť niekoho, kto to vie a bude ochotný to urobiť za mňa. Teraz sa tomu nadáva outsourcing. A tak som oslovil Tomáša, freelancera z Čiech, ktorý sa zhostil tejto úlohy. Všetko vyzeralo byť na dobrej ceste. Tomáš ako profesionál, za ktorým stálo jeho vymakané portfólio s mnohými peknými webmi a jeho prezentácia a prvotný kontakt ma presvedčili o tom, že som našiel to, čo som potreboval. A tak sa začala spolupráca. Obdržal som dlhý formulár s otázkami na ktoré som svedomito odpovedal.

Smiešne mi teraz príde to, aký som bol paranoidný s tým, že som mal okrem svojho okolia problém sa niekomu cudziemu zdôveriť so svojím plánom vytvoriť svoj projekt. Aby mi ho niekto nevyfúkol aby som neprišiel o ten svoj klenot. Stále mi to vie vyčariť úsmev na tvári. Kto by mi to mal preboha vyfúknuť? Veď som ani súvisle nevedel poriadne vysvetliť čo je to za projekt a čo s tým projektom vlastne chcem dosiahnuť. Iba som mekotal ako splašená koza v kapustnom záhone. No proste celé zle.

Tomáš si celý projekt kočíroval veľmi dobre. Bol nápomocný, mal svoju iniciatívu, objasnil mi veľa vecí o ktorých som nemal tušenie, vzbudil dojem, že vie čo robí. Suma sa vyšplhala na dvojnásobok môjho rozpočtu, ktorý som vôbec nemal k dispozícii a dokonca mi umožnil splácať projekt na splátky. No začiatok proste perfektný. V hlave mi hučalo, že musím mať rozhodne podpísanú zmluvu, ak by sa náhodou niečo udialo, aby som mal istotu. Zmluvu som aj obdržal. A mal som istotu. Istotu, že mám zmluvu. A to je všetko.

Chyba. Zmluva nie je všetko.

Nemal som plán B. Išiel som do toho naplno. Trpel som tzv. “syndrómom dělníka”, vo svojej práci som nemal s ničím problém. Vedel som si poradiť takmer s akýmkoľvek problémom. Manuálne zručný, logické myslenie, predstavivosť, rýchlo som sa vedel naučiť nové veci a pod. Začínal som nadobúdať pocit, že viem svoju prácu robiť lepšie ako tí čo mi ju zadávali. A tak ma túžba po slobode a nekonečný pocit nenaplnenia svojho potenciálu  dohnali až do momentu, že som si založil svoju vlastnú spoločnosť a mal som v pláne sa dať na dráhu freelancera. Byť sám sebe pánom. 

Dlho som sa odhodlával dať výpoveď no nakoniec k tomu prišlo. Bez plánov na budúcnosť a vízie toho čo bude ďalej. Bez premyslenia. Opäť ďalšia chyba.

Pôjdem na úrad práce, kde budem poberať dávku v nezamestnanosti a počas toho sa nejako rozbehnem. Chyba. Rýchlo prišlo vytriezvenie. Ak ste spoločníkom v s.r.o-čke tak na takú dávku môžete zabudnúť aj keď máte odrobených zopár rokov. Takže prišlo sklamanie a finančná tieseň. A tak som namiesto toho, aby som robil to, v čom som bol dobrý, skončil ako kuriér. Nevadí, to nejako pojde. Snažil som sa čo najrýchlejšie dostať do toho čo sa mi aj podarilo a práca samotná ako činnosť bola fajn ale neznesiem keď sa niekto ku mne chová ako k handre. Vydržím naozaj veľa ale aj ja mám svoj limit a teda tak som začal tzv. žoldnierčiť. Chodiť po brigádach ako živnostník a robiť všetko možné len preto aby som uživil rodinu.

teikeki malo byť v tom čase už dávno vytvorené ale vieš si predstaviť ako to chodí. Ty platíš svoje záväzky na čas ale služby, ktoré máš za to dostať meškajú. A v tomto prípade meškali veľmi dlho, lebo korona, lebo zlomená noha, lebo operácia zubov, lebo dovolenka, lebo… ojeby. Malo to byť hotové do pol roka. Trvalo to viac ako 2. Viac ako sedem tisíc eur v prdeli. Korona nás zasiahla všetkých rovnako. Zuby som si aj ja chcel dať na poriadok ale žiaľ ako kuriér som mal motivačnú zložku zo mzdy. Za deň ktorý sa nedostavím do práce a je jedno z akéhokoľvek dôvodu 100€ dole z platu. 

Toľko k motivácii v práci. Obdivuhodné riešenie. A ako bonus, sme dokonca nemali na depe prístup k teplej vode. A legenda hovorí, že teplá voda tam nie je dodnes. Vitajte v 21. storočí v strednej Európe. V tej dobe bolo pre mňa 100€ veľký peniaz. A vlastne je ním aj doteraz. A tak zuby neboli priorita č. 1. ani č.2 ani proste vôbec. A dovolenka? Čo to je? 

a teikeki? stále iba naťahovanie a prísľuby, že už už sa to dorobí. Nechcem nikoho očierňovať ale schválne sa zaregistruj a skús použiť teikeki. Potom ti to snáď docvakne. Za tie prachy mám ako tak funkčný blog, ktorý aj tak vyzerá na hovno. O obsahu pomlčím ten sa časom vylepšuje. No nič, neskúsený naivný chlapec sa nechal ukážkovo ojebať. Zmocňoval sa ma hnev. Túžba po pomste. Ale komu tým prospejem ak sa uchýlim k takému činu? Konzultoval som prípad aj s právnikom. Aspoň bol úprimný a povedal že je to takmer bez šance. Zbytočne zabitý čas, financie a výsledok veľmi neistý. Znovu na dne. Tak som nadobudol cenné skúsenosti s veľmi trpkou príchuťou.

Projektu sa chopil ďalší človek. Kamarát z detstva Robo. Venuje sa programovaniu. Prešli sme si celú záležitosť a podujal sa mi s tým vypomôcť. teikeki sa momentálne prerába. Pracuje na ňom bezodplatne bez nároku na akýkoľvek honorár alebo odmenu v rámci svojho voľného času. Po dlhej dobe sa objavil niekto, kto nepotrebuje zo všetkého vytrieskavať maximum pre osobný prospech a obohatenie sa. Klobúk dolu. Vlastne ja to celé vymýšľam a dotujem a Robo to celé kóduje a zhmotňuje. Podelili sme si to. Robí sa to od srdca a pre ľudí. A tak je to správne. Akurát to znovu dlho trvá. Ale tak to má asi byť. Hlavné je, že teikeki pokračuje ďalej. Dúfam, že Robo nečíta tieto riadky :D

Kam to celé smeruje? Úplne jasný a presne špecificky definovaný bod neexistuje. Napriek tomu cítim, že sa v mojom okolí dejú veci, ktoré by sa dali zhrnúť ako veľmi pozitívne. teikeki sa stalo pre mňa inšpiráciou preto, aby som zmenil svoj život. Našiel som v tom svoj zmysel. Úprimná snaha pomôcť druhým sa otočila proti mne. Ale v tom dobrom slova zmysle, pomohlo to najmä mne samotnému otvoriť oči a pokračovať ďalej aj napriek všetkým nezdarom. Utvrdilo ma to v tom, že je potrebné vydržať a s pokorou prijímať veci také aké sú.

Vydal som sa na cestu osobného rozvoja a to isté odporúčam všetkým. A konečne mi docvaklo prečo to teikeki nie a nie pustiť k vode. Čím viac ľudí sa začne osobne rozvíjať a navzájom inšpirovať tým bude svet navôkol krajším miestom a to nie iba pre dotyčného jednotlivca ale aj pre nás všetkých a všetkých v našom okolí. Viem o čom hovorím. Od nikoho nič nežiadam, iba sa snažím ísť príkladom. Tentokrát však tým dobrým. A to je spôsob akým zmením svet k lepšiemu. Minimálne ten v mojom okruhu na ktorý mám dosah. A ty môžeš zase zmeniť ten svoj. Stačí len chcieť. Tak mi drž palce a ak máš nejaký nápad prípadne chceš priložiť ruku k dielu daj o sebe vedieť a sem tam sem nakukni ako sa mi vodí.